Trip druhy, blog prvy

A je to tu. Moj chlebodarca ma vyslal znova za ocean na sluzobnu cestu. Tentokrat je ucelom presun vedomosti od kolegu ktory (nedobrovolne) spolocnost opusta a implementacia OpenVMS pre na Integrity hardware. Nie ze by to kolegovia nevedeli, ale po instalacii a konfiguracii noveho systemu sa cely rack zabali a posle do Malajzie – zaroven tam budem poslany aj ja (dufam ze nie zabaleny!) a cely system tam zapojim a dame to spolocne do produkcie.

Do US sa mi vobec, ale vooobec nechcelo ist… Sluzobna cesta najskor bola odlozena o tyzden koli oneskorenej dodavke hardware v US, navyse som bol este aj chorlavy, na co som minul 3 dni dovolenky. Na dovazok ku mne prenikli spravy od kolegov navrativsich sa z US o zmiesanych pocitoch z americkych kolegov – totiz firma si najala pana experta konzultanta ktory urobil analyzu procesov v spolocnosti a prisiel na to ze treba urobit cistku a povyhadzovat najschopnejsich ludi a otvorit ich pozicie v EU regione – holt je to lacnejsie. Takze z teamu 13ludi zostalo v sucasnosti asi 6-7 a na konci roka ich bude este menej. Mimochodom panko si vysluzil prezyvku Dr. Death – bez srandy (navyse o tom on sam vie a je na to hrdy)…

Pred cestou som urobil maly prieskum vo firme, kde som zistil kto z Piestan sa nachadza v US aby som tam nebol sam. Dozvedel som sa, ze su tam baby z financneho, tak som ich oslovil – ozvali sa mi naspet a dohodli sme sa ze si dame stretko, pripadne vylet. Zuzana si dala poslat po priatelovi asi kilo slovenskych sladkosti (3bity, horalky, studenske pecate atd atd…) – ze je tam uz od Januara a velmi jej chybaju nase sladkosti 😉 Aspon niekto, trosku som sa obaval ze tam budem cele 2 tyzdne sam – casom sa ukazalo ze to nie je ziadne “aspon niekto” ale mile a pekne babenky s ktorymi stoji za to travit cas…

Piatok 7.3. 2008

O ceste niet moc co pisat, akurat ze BA.com zmenili system zabavy v lietadlach. Uz “nevysielaju” programy ktore sa daju pasivne sledovat ako v telke, ale interaktivny system kde sa da vybrat program ktory chce cestujuci pozerat/pocuvat. Ma to velku vyhodu, pretoze sledovany program sa da pauznut ked idete na zachod alebo ked si chcete pospat – co som aj vyuzil ;-). Cestou som si pozrel Bee Movie, celkom sranda, pobavil som sa na par scenach a pozrel som asi 3 dokumenty. Jeden o sucasnych detoch, celkom fasa porovnanie ako velmi zavisi dusevny vyvoj dietata od pristupu rodicov, dalsi o historii velkeho cinskeho muru a co ma zaujalo najviac bol dokument The Human Footprint (1,2), vyborny kusok kde filmari spocitali priemerny ludsky dopad za cely zivot na zivotne prostredie, napr.: kolko priemerny anglican zje mrkvy, kolko plienok minie, kolko krokov urobi za zivot, kolko sexualnych stykov atd atd atd… Odporucam pozriet (ak najdete link/torrent na download sup sup do Commentu).

Let bol standartne dlhy – aspon tie filmiky ho mierne skratili. Na letisku cakali financnicky Miska a Zuzana na ich sefa ktory priletel s tym istym letom – Alberto je z Talianska a ma najbasovejsi hlas aky som kedy pocul.

Tentokrat som nemal nikoho na zdielanie auta, tak mi firma zaplatila prenajom – iba pre mna – Pontiac G6 (1), z mojho pohladu velke auto – porovnatelne s takym VW Passatom. V US je to standardna velkost – skor mensia/stredna kara. V plnej vybave – ako inak ved sme v US. Aby som sa nestratil este po ceste z letiska, tak som si v pozicovni vypytal aj GPS navigaciu, a bol to vyborny tah! Stoji to sice $50 na tyzden, ale ked na to pride tak to zaplatim aj z vlastneho vrecka. Myslim si, ze keby som ju nemal, tak tyzdenne tych $50 prejazdim len taky fukot pri hladani spravnej cesty 😉

Ukazalo sa to potom viac krat ako vyborna volba… Skutocne, pohyb po Phoenixe a v okoli sa stal prechadzkou ruzovou zahradou – ked porovnam minulorocne stresovanie nad mapou, roznymi exitmi, krizovatkami, roadmi a cojaviem cim vsetkym… Zo zaciatku som bol v aute trosku neisty, zvykal som si na riadenie a vsetko ostatne, taktisto som prvy krat v US soferoval, minuly rok som tu nesoferoval ani minutu. Tetuske z GPS som najskor moc nedoveroval ale uspesne ma zaviedla do hotela. Dal som si sprchu, trosku som sa regeneroval. Potom som zavolal Miske, ktora byvala v tom istom hoteli, ze si chcem cosi nakupit k tym cinanom oproti. Obchod ktory sa mi minly rok tak pacil. Zistil som vsak, ze si tam nemam co kupit, uz si nepamatam co sa mi na nom tak pacilo. Odisiel som skormuteny s nejakou zeleninou a hnusnym vatovym chlebom, ani maslo som tam nenasiel – cisty trapas… Hodil som do brucha trosku jedla a sli sme s Miskou pozriet Zuzanu (ta co bola na letisku) a Silviu. Celkom fajn sme pokecali a dohodli sa, ze na dalsi den pojdeme niekam na vylet. Ja som navrhoval Boyce Thompson Arboretum a mal som (blahovy) pocit ze suhlasia. Ale rano, ked som vyhladal vsetko potrebne na googli a dal adresu do GPS, som sa dozvedel ze ideme na Apache Trail, kde som uz bol minuly rok zo Zarou – holt baby 😉

Sobota 8.3. 2008

Nech je ako je, kazdopadne to bolo tentokrat s tromi “graciami” zabavnejsie 😉 Riadil som ja a slecna GPS navigovala a baby pindali na slecnu ze ideme obchadzkami, ale prestali akonahle sme sa dostali do pre ne neznameho prostredia ;-). Nic extraordinerneho sa na vylete nestalo, az na to ze po 24hodinach od pozicania bolo auto zaspinene ako ciganova trojkolka – doteraz (Piatok 21.3.) som ho nedal umyt 😉 Zuzana bola este natolko aktivna, ze na zadny kufor “napisala” prstom do prachu nase inicialy, tusim v tomto poradi “M” “L” “S” “Z” – ktore su tam este stale. Cestou spet z Roosvelt Lake, ktore je defacto konecnou stanicou Apache Trailu Miska a Zuzana zaspali na zadnych sedadlach a my sme zo Silviou viedli pomerne zaujimave debaty o zivote a tak. Celkom sme si padli do “ucha”… Cestou spet sme sa este zastavili v Arizona Mills, ja som sa zo Silviou oddelil a sli sme do Fry’s Electronics kupit pre mna Apple 160 GB iPod classic (Black), celkom slusna masinka, mam voci nej vyhrady (moje Koss Porta Pro sluchatka s pozlatenym kontektorom nefunguju tak spolahlivo ako tie suntove stuple za 5 korun co boli k tomu dodavane!!), ale bohuzial ziadny vysokokapacitny MP3 prehravac na trhu neexistuje. Velkou vyhodou je, ze sa do toho narve cely archiv MP3 a mozem to mat stale pri sebe. Ak s kablom sa z toho stava 160GB USB kluc!

Nedela 9.3. 2008

V nedelu Miska a Zuzana sli na oslavu narodenin dietata ich kolegyne. Vyssie spominane arboretum sme navsivili zo Silviou sami dvaja. Bolo to fajn, vela sme vykecavali o vsetkom moznom. Arboretum bolo plne vsakovakych kaktusov od vymyslu sveta, cela prechadzka bola velmi prijemna… Prvy krat som videl na zivo kolibrika a dost zblizka! Perlickou bolo, ze pri prichode nam dali pri okienku na parkovisku laminovany ruzovy papier, ktory hlasal nieco v zmysle ze ho mame odovzdat pri check-ine a zaplatit $7 a bla bla bla.. A nejak nam zostal aj po odchode z arboreta aj bez zaplatenia, ehm tupa slovac.. 😉 Inak parkovanie mali dost vychytane, boli tam asi 2 pankovia na bycikloch ktory navigovali autaa ukazovali im kde su volne miesta, fakt super. Po cca 3hodinach v arborete nam celkom vyhladlo, tak sme isli do blizkeho mesta ze Superior, tazky honosny nazov ale diera a zapadakov snad vacsie ako Vrbove ;-))) Z tazkostami sme tam nasli pizzeriu kde sa dalo ako tak najest, samozrejme dobrej “americkej” chute… Myslim to vazne, jedlo tu chutne je, ale je to pre ludske telo jed/odpad… Zabavny bol aj motel velky asi 5x6metrov, ale hlavne ze tam bol “Free Internet wireless access”.

Teraz uz neviem, ale bud v sobotu alebo v nedelu sme dali pri vyrivke s babami Fernet co som priniesol ako “vstupne” do klubu. Mam pocit, ze minuly rok davali do vody menej chloru, este druhy den som ho citil zo seba – beeee, alebo som citlivejsi? Aj to je mozne…

Pondelok 10.3. 2008

Prisiel den prichodu do prace. Mal som aj mierne obavy ako ma prijmu, po tych spravach od kolegov. Ja som vsak nelenil a vytiahol “zbrane” tazkeho kalibru. Na Victora som vytiahol Sladku Vasen – mliecnu s bublinkami, Lidii som dal direct zo Sladkou Vasnou 70% kakaa (minuly rok “ofrflala” mliecnu cokinku) a na zbytok teamu som vytiahol Modre z Neba a asi 10 3bitov – 3bity mi poradil Zuzanin priatel pri predavani kontrabandu pre nu – vraj amici sa idu po tom utlct lebo nic podobne nemaju. Tlkot nebol ale kazdopadne sa nestazovali 😉

Na obed ma zobral Victor a Lidia do Wildflower Bread Company (mapa) – huraaaa, chlieb a pecivo velmi podobne tomu nasmu a navyse vyyyborne salaty… Odvtedy kupujem pecivo len tam, tych americkych sladko-vatovych kvazichlebov sa uz dotknem len ked ideme niekam na obed – a aj to bez mesa, necham si tam nalozit 2tony zeleniny a po konzumacii si navarim moj oblubeny detox caj. Skvele maju vo Wildflower vyrieseny samoobsluzny predaj bagiet (su tam aj celozrnne): pri vchode je velky kosik, v ktorom su bagety za dolac a kto chce si vezme bagetu a necha dolar v kvetinaci (na slovensku by boli prazdne aj kose aj kvetinac) ale tu to funguje skvele. Za 5sekund vyriesene, ziadne zdrzovanie…

Cez tyzden sa nic specialne neudialo. Praca a po nej sme vacsinou s babami bud boli u mna alebo ja u nich a vykecavali o kadecom, pripadne nejaky ten nakup…

Piatok 14.3. 2008

V piatok sme sa s Victorom dohodli ze pojdeme na Camelback. Vzhladom na to som upravil aj jedalnicek: rano som si dal vajicka a maso nech mam dost energie. Cez obed sme skocili (Ja, Joe, Barry) zo starym znamym Dennisom – vid minulorocny blog – to tej istej restiky ako vtedy. Tentokrat som si dal dalsie maso, grilovaneho moriaka so zeleninovym salatom a pomarancovy dzus (v praci som zadelil detox caj ;-)). Dennis nas potom vzal do jeho datacentra, ehm… DOST HUSTE datacentrum. Jednak rozlohou a aj vybavenim: asi 30m dlhe dva RADY rackov narvane len sietovymi Cisco switchami/routrami, patch panelmi, uzasne zakablovane – podobne tomuto. Niekolko rackov narvanych EMC diskovymi poliami, tazke terabajty dat. Vsetko samozrejme fiberchannel, no srdce geeka by zaplesalo. Skoda ze tam nema tie GS1280, tie su v datacentre v Pittsburgu, ale ma aspon AlphaServre (ES45, ES80…) a starsie DS20 co daruje len tak zo spasu Joeovi… Potom nam ukazal miestnost s paskovymi kniznicami, nejake IBM hovado ktore sa mi nechce hladat na nete, ale velke asi ako 3 racky, ani nevedel kolko drivov to ma (ze 6 alebo 12), zasobnik na niekolko stovak pasok… Sranda celkom.

Potom sme isli s Jouom a Barrym do FRY’s kde som si kupil fajne repraciky k iPodu. Fakt vyborne cestovne prevedenie, daju sa zlozit na celkom male, maju bateriu (vydrzi cca 5-6 hodin), dialkove ovladanie, zvuk je velmi slusny a vychytavka – adaptery na rozne typy zasuviek – europska, us, azia – zrejme vsetky, niektore ani nepoznam – idealne na buducu cestu do Malajzie 😉 A vlastne hocikam, su male, prenosne, no tip-top sounsystem ked sa spoji s iPodom + maju vstup na akekolvek ine zariadenie – povedzme iny player, notebook – vyborny kauf…

Dnes odletela Miska, poslal som po nej iPod pre kolegu s PN (kupil som aj pre neho, nie ten moj ;)). Skoda, od teraz ranajkuvavam na hoteli sam. Zuzana nasledne preskrtla “M” na spinavom kufri pozicaneho Pontiacu 😉

Po praci sme sa vybrali s Lidou a Victorom a jej synom na spominany Camelback. Vystup hore trval asi 45minut, niet o com moc pisat, proste po skalnych chodnikoch stupanie hore a hore a hore… Niektore casti mierne nebezpecne – pokial sme nesli po vyznacenom chodniku, ale o to to bolo zaujimavejsie. Prisli sme tam asi 20minut pred zapadom slnka – koli tomu sme tam isli – vychutnat si zapad slnka a svetla Phoenixu po tme. Bohuzial neboli ziadne oblaky, zapad slnka mohol byt este krajsi – ale aj tak to stalo za to. Pockali sme si na tmu a vychtnali si nocne svetla PHX a sli dole – medzicasom sa schladilo a bol som tak pripraveny, ze som Lidii pozical moju mikinu. Cesta bola podstatne zaujimavjesia, vsade tma ako v rohu. Victor ma pripravil na to a 2 dni predtym som si kupil vyborne celove svetlo, skvely rozptyl svetla, islo sa mi ako cez den, fakt parada… Potom sme sli este do Starbucks na kafe a odpocivat…

Sobota 15.3. 2008
Na sobotu sme si naplanovali so Zuzanou a Silviou navstevu leteckeho muzea Pima Air & Space Museum (website) v Tuscone (cca 90mil od Phx). Tetula z GPS spolahlivo navigovala az pred branu muzea, takze ziadne problemy, znova som si pochvaloval jeho vypozicku… Pred muzeom som si uvedomil ze je dost teplo, tak som sa vratil k autu prezliect si kratke nohavice. Bol som pri tom spozorovany nejakymi mladikmi, ktory po mne zacali pokrykovat “Bla bla bla 911…” (911 je v US synonymom na nasu 158). Tak som sa zdoveril babam a vysvetlili mi, ze v tejto slobodnej krajine je ukazovanie ziveho ludskeho tela v spodnom pradle priestupok za ktory mozem byt stihany. Na dovazok pridali storku o nahom 2-3 rocnom dievcatku na nejakej party pri bazene, kde bola privolana strazna sluzba aby zaistila poriadok – zaodenie tohoto naheho zenskeho tela ako moralka kaze! Ziadna sodomia sa v tejto slobodnej krajine predsa trpiet nebude! Kam by sme takto prisli?!

Muzeum je pomerne rozlahle, nachadza sa tam zhruba 300 lietadiel, ktore su tak v hangaroch (su lepsie udrziavane, je okolo toho kopec dalsich informacii, da sa do lietadiel nahliadnut) ako aj na volnom priestranstve. Trosku ma mrzelo ze tam neboli skoro ziadne europske lietadla z 2. svetovej vojny (iba jedno britske, teraz neviem jeho nazov). Moje oblubene Spitfiry a menej oblubene Messerschmitty boli vystavene iba ako 15cm modely, skoda no. Na toto zrejme treba navstivit letecke muzeum v Europe. Mozno niekedy…

Kazdopadne to bol zaujimavy zazitok, na konci celej expozicie boli aj ruske Migy a vesmirna expozicia na ktoru som sa celkom tesil, ale nebolo to nic moc extra. Az na maly suter zaliaty v skle, ktory bol dovezeny z Mesiaca cca 2x2x2 milimetre, ktory dostalo muzeum od NASA.

Nedela 16.3. 2008

Victor a Joe ma zavolali na strelnicu – Caswell Indoor Shooting Range – velmi zaujimavy zazitok! Zavolal som aj baby – isli 😉 Victor mi pozical jeho Glock 9mm (web) a tak sa mi to zapacilo, ze za chvilu som si ho nabijal sam. Za pol hodku som vystrielal asi 150 ran a celkom mi to islo (podla mna). Pri odchode som si kupil siltovku s logom strelnice na pamiatku… 😉 Nie je to ziadna hracka, toho som si plne vedomy, ale odkedy som si to vyskusal, pohravam sa z myslienkou ze si zadovazim strelnu zbran aj na Slovensku aj ked povazujem sameho seba za pacifistu. Uz som si zistoval proces ziskania povolenia na drzbu strelnej zbrane u nas doma.

Pondelok – Piatok

Cez tyzden sa nic zaujimaveho nestalo co by stalo za to napisat do tohoto pofiderneho platku. Vela som pracoval, planovali sme si dalsi vylet na strelnicu a kupil som si vlastne naboje – 2 krabicky 9mm, nechcem zneuzivat Victora. Dohodol som sa s Victorom ze mi ukaze detailnejsie ako sa zaobchadza s Glockom, da mi dalsie podrobnejsie instrukcie a chcem aby mi ukazal ako sa to rozobera, cisti atd… Zajtra (Sobota 22.3.) tam ideme tak sa uz tesim 😉

Este co stoji za zmienku je, ze som prvy krat v US zazil HROZNE SLUZBY. Ked som bol vo Wal-Marte kupovat naboje, chcel som si kupit aj box na potraviny – taky ten zvon do chladnicky na uchovavanie syrov. Odchytil som si predavacku: potrebujem toto a toto a nenasiel som to, mozete mi to ukazat. Trupka pozrela na hodinky a ukazala mi rukou smer ze tam a tam. Panicka mila, TAM som bol a nenasiel som to co chcem, zas pozrela na hodinky a ze ved tam. Panicka, ukaz mi to prstom kde to je, JA TO CHCEM KUPIT a nie ocumovat. Mlela nieco o obede ze nemoze (to uz som ju mohol s kludnym srdcom nabonzovat manazerovi) tak mi odchytila kolegu, ten bol o malililililinko ochotnejsi ako ona a vybral sa so mnou tam kde som uz bol. Samozrejme ze sme nenasli nic, nakoniec mu hovorim ze neva, tak mi aspon ukaz kde mate strelivo – ukazal mi smer tak som sa aspon k tomu dostal… Zaujimava skusenost, mal som pocit, ze sa to tu stat nemoze… Vsetko je mozne v USA maju predsa vsetko, aj zle sluzby… 😉

Pokracovanie nabuduce…