Ego väčšie ako vesmír?

Pred pár rokmi som niektoré svoje filozofovačky dával von ako “myšlienkové experimenty”. Tu je výsledok môjho uvažovania okolo témy “ego”. Podľa niektorých “dobroprajných” ľudí, mám vraj obrovské eko, som narcis a egomaniak. Kedže kritika je pre mňa cesta ako sa posunúť, podrobil som aj tieto označenia analýze. Bol to dlhodobejší proces, ktorý sa pokúsim zhrnúť v tomto texte. Áno, mám sa rád pravdepodobne viac ako je to bežné, no považujem to za prejav zdravej sebelásky. Uznávam, že v minulosti som si občas uletel, no verím že obdobie egomanie a narcizmu mám už za sebou…


“Ego” (nie ten rapper), má neraz veľmi zlú reputáciu ako niečo, čo nám robí zle, čo sa spája so sebectvom, sebestrednosťou. Ega sa vraj treba zbaviť , lebo je “pôvodom všetkého zla”. Dá sa však na tento fenomén pozerať z pozitívnej stránky? Môže byť tento “zlý pán” aj dobrým sluhom? Áno, môže.

Čo je to ego?

Freud to rozobral a definoval na Id, Ego a Superego. Ja som si to zjednodušil a považujem ego za:

  • Mentálny konštrukt ktorým popisujem sám seba.
  • Obraz o sebe samom.
  • Čo si mozog myslí o sebe.

Keď je ego v súlade s realitou, tak je dobre štrukturované a zdravé. “Myslím si o sebe to, čo naozaj som a tento obraz upravujem podľa toho čo sa deje”. Toto vyžaduje aktívnu sebareflexiu, sebakritiku, ale aj zdravé sebahodnotenie pri úspechoch. Úspechy môžu spôsobiť aj “nafúknutie”, ľudovo známe ako namyslenosť. “Všetko viem najlepšie, ostatní ľudia nerozumejú mojej veľkosti.” Opačný prípad je “podvyživenosť”, nízke sebahodnotenie, čiže nízke sebavedomie: “Som nanič, nikto ma nemá rád.”

Aké veľké môže byť ego?

Pred rokmi som sa zamýšľal nad tým kto vlastne som v tomto článku. Dopracoval som sa k esencii bytia: Som vedomie, čo sa prejavuje a vníma cez telo.
Aj po 7 rokoch od napísania článku považujem tento záver platný, resp. neobjavil som zatiaľ pokročilejší popis svojho organizmu v kontexte reality. Vedome sa snažím vytvárať mentálny konštrukt – ego – a dostávam sa k zaujímavým úvahám. To aký som nie je teda výlučne výsledkom vplyvom prostredia a jeho impulzami, ale môjho cieľavedomého snaženia.

Východné filozofie tvrdia, že všetci sme jedno, jednota. Že sme vzájome prepojení a Ľudstvo je jeden veľký živý organizmus zložený zo samostatných buniek. Takisto je mi sympatický Panteizmus , viera v univerzálnu prepojenosť všetkého. Z praktického pohľadu sa dá tvrdiť, že sme súčasťou sveta s cez ktorý sme prepojení prinajmenšom svojmi potrebami. Dýchame ten istý vzduch, používame tie isté zdroje, spolupracujeme, komunikujeme… Tento koncept je fajn, pokiaľ chceme pestovať altruizmus, lásku k sebe aj k blížnemu. Tak ako mravec je súčasťou mraveniska, kolónie a môžem sa aj ja považovať za súčasť Ľudstva, ale aj Zeme či Vesmíru… Dokonca v úvahách sa môžem považovať za súčasť možných paralelných vesmírov. Aký veľký je teda konštrukt, ktorým popisujem samého seba?

Touto úvahou som chcel ukázať, že (ani v tomto prípade) na veľkosti nezáleží, záleží na štruktúre a schopnosti vedomia používať “ego”.

Ego ako nástroj

Pokiaľ je mozog hardware, tak ego môžeme považovať za software a má veľmi zaujímavé vlastnosti. Dokáže napríklad sledovať a vyhodnocovať minulosť, pomáha popisovať prítomnú realitu a čo je veľmi zaujímavé, dokáže modelovať a predikovať budúcnosť. Čím je tento software lepšie vyladený, tzn. závery ktoré vytvára odpovedajú tomu ako funguje realita, tým lepšie funguje jeho schopnosť plánovať budúcnosť. S predstavivosťou a pomocou ega vznikla väčšina vynálezov a pokrokov ľudstva. Ani náhodou sa nemienim zbavovať tohto mocného nástroja. Ale budem ho s rešpektom voči sebe a voči môjmu okoli zveľadovať aby dobre slúžilo.

Jemne prifúknuť

Máličko inflatové ego, trošku preceňovania svojich schopností (cca 10-20%) je spôsob, ktorým si tento software programujem. Keď príde výzva, tých 10-20% sa dá v rámci danej úlohy a pri koncentrovaní všetkej energie dotiahnuť a teda sa v danej zručnosti zlepšiť. Je to cesta ako sa rozvíjať posúvať vpred. Netreba to však prehnať, pretože príliš vysoko stanovené ciele môžu raz-dva spôsobiť frustráciu pri ich nesplnení.

Nechať plávať

Niekedy je zas dobre tento mozgostroj nechať len tak. Nevšímať si ho a prepnúť sa do čistého vnímania. Príliš veľa premýšľania v nevhodnú chvíľu môže zakaliť zmysly a spôsobiť neschopnosť zachytiť prichádzajúce informácie. Klasický príklad je – a to ma ide rozhodiť od jedu – ke’d niekomu niečo vysvetľujem a bude “hádať” čo asi tak idem povedať. Snaží sa ma dopĺňať – častokrát nesprávne a na konci tohto procesu druhá strana vie polovicu z toho o čom sme sa bavili. Obzvlášť nevhodné je to pri pracovných rozhovoroch.

Záver

Pre mňa je umenie života zvyšovanie vedomia v každodennom živote, existencia v prítomnosti a v rámci tohto aj schopnosť budovať svoj charakter.

Dávaj pozor na svoje myšlienky, stanú sa slovami. Dávaj pozor na svoje slová, stanú sa činmi. Dávaj pozor na svoje činy, stanú sa zvykmi. Dávaj pozor na svoje zvyky, stanú sa charakterom. Dávaj pozor na svoj charakter, stane sa tvojím osudom.

Autora citátu si vyber


Zaujímavé čítanie ktorým si potvrdzujem svoje závery 🙂 https://www.mktraining.sk/nebezpecna-silna-stranka-ego-radsej-mrtvy-ako-druhy


Ako sa Ti páči tento príspevok?
Podeľ sa o svoj názor v diskusii pod článkom, zdieľaj ho na svojich sociálnych sieťach.
Ak sa Ti páči čo robím, podpor moju ďaľšiu tvorbu.

Ľubomír Harmanovský

Žijem svoj život najlepšie ako viem. Mojimi hodnotami sú pravda, sloboda, tolerancia. Venujem sa informačným technológiam, rozvoju mysle i tela, udržateľnosti, pozitívnym a transformatívinym zmenám, aktivizmu... Mnohé svoje aktivity sa mi podarilo spojiť v občianskom združení Sieť Dobra, ktorého som zakladateľom.