Moj prvy

04.05. 2007 (niekde nad denverom)
848km/h 11582m

Uvodom len uvediem ze nie som ziadny ‘blog masta’ takze pripadny (?) citatelia odpustia slohovych a gramatickych nepresnosti ;-). Toto je moj prvy blog a ani neviem ako mam zacat… V tomto blogu by som rad zaznamenal zazitky zo sluzobnej cesty v Phoenixe/USA. Nie som ziadny prudky cestovatel (nejaka ta Europa ano, dokonca som predtym ani neletel), takze je to pre mna natolko silny zazitok, ze som si nainstaloval a rozchodil WordPress ako vidite… 😉

Takze pekne po poriadku. Zacalo to tym ze som rano nastupil do taxiku (ono to zas az taky obycajny taxik nebol – plna vybava v kozi nejaky nadupany VW). Taxikar bol mlady chalan s ktorym sme si hned potykali – ale moc sme toho potom nepokecali, bolo vidiet ze sme uplne inde, kazdopadne profesional ako sa patri, za dve hodky sme boli vo Viedni. Prvy krat na letisku ako zakaznik – ‘taxikar’ mi ukazal stanok British Airways a ze “Frontu si uz vystoj sam”. Ani to moc nebolelo a zachvilu som presiel pasovou kontrolou, bezpecnostou a bol som pri prislusnej gate.

Za pol hodinku som bol prvy krat na palube skutocneho lietadla – Airbus A310. Predstavoval som si to vacsie. Toto vypadalo ako taky trosku vacsi a komfortnejsi autobus. Sedel som sam, ako som si aj naklikal na ba.com – pekne krasne pri okienku. Tak sme sa pohli, vyrolovali na runway a potom to prislo… VZLIETLI SME! Prvy krat v mojom prostom zivote moja telesna schranka sa odlepila od Maticky Zeme na viac ako par sekund. Trosku mi zalahlo v usiach, par krat som preglgol na prazdno a uz bolo dobre… (V londyne som si na to ‘vymyslel’ inu fintu: zapchat si nos a potom do neho fuknut – celkom fajn to vyrovna tlaky aj ked to zrovna prijemne nie je). Zem sa zacala vzdalovat, vsetko sa zacalo zmensovat tak som ako spravny dokumentarista zachytil par snimkov z tejto pre mna unikatnej udalosti… 😉

No, v konecnom dosledku to az take terno nebolo. Normalne, ako autobus, az na to ze je v 11km vyske a vali si to 800km/h ;-). Az na to ze v autobuse neroznasaju obcerstvenie a nevypytuju sa na kazdu blbost… Ono v autobuse ani moc nevadi ked tam otvorite okno 😉 A v autobuse vam ani neukazu co robit ked to ‘crashne’ 😉 V lietadle prosim pekne, sa treba priputat, dat si ruky za hlavu a prikrcit sa ku kolenam – a cakat ako prasce na porazku. Tie letaciky su presne ako vo Fight Clube, vsetci kludni, nikto nepanikari a v klude si nasadzuje kyslikovu masku 😉

Doniesli sendvic nejakej zvlastnej chuti ale dobry, celkom to bolo fajn. Nejaky dzusik, maly spanok a uz sme boli v Londyne. Najrusnejsie letisko v Europe. Nastastie je to vsetko dizajnovane ‘pre degesov’, vsade tabulky a sipky kam treba ist. Takze nebol ziadny problem – esteze som si vytlacil mapu Heathrow 😉 Ale bolo citit ze to je iny ‘kaliber’ ako Schwechat, mrte mrte velke a este tam mali tie eskalatory ale take co neeskaluju ale idu rovno 😉

Vsetko sa podarilo a momentalne sedim v Boeingu 747-400 a za hodinku by sme mali dorazit do Phoenixu. Zaujimave je, ze posledne pekne baby som videl ked som sa rozlucil s tymy mojimi doma… Nie ze by som obkukaval kazdu suknu, ale cloveku to pride divne, ze na Slovensku z toho pomaly boli krk a tu NIC… Snad do v PHX bude lepsie – ale moc tomu neverim… ;-/ Na druhej strane tu zase vidiet ako sa pekne krasne vsetci svorne natrtkavaju z chlastiku. Ja sa tvarim zodpovedne a kedze som si precital ze to nie je bohvieco na jetlag (english) slusne odmietam a pijem dzusik + vodu (ale ano, ano dal som si aj 2 kavy).

Uz som zadelil ‘seatbelt’ na prikaz stewarda. To je tiez zvlastne, ziadne pekne letusky, len same seniorky (ono skusenosti treba ale ani to nie je vsetko :)) a pani letuskovia, tych je tu dokonca viac ako zien… Uz to je ‘len’ 587km do PHX tak tam budeme asi co nevidiet…

Este ma caka imigracna kontrola (a urcite aj security – tenkrat po treti ;-)) a verim ze ma tam bude cakat aj pani kolegyna z Roznovskej pobocky korporacie. Inak este len bude o com pisat ;-))) Akurat panko kapitan hlasia ze za 45minut pristavame a ze v PHX je 28 stupnov – rano v Piestanoch boli asi 2 – cca 16 hodin dozadu.

Koniec hlasenia.