Chvíľu mi trvalo kým som si zvolil tému pre tento blog. Tentokrát nejde čisto o myšlienkový experiment, ale skôr o experiment vnímania seba samého. Kto som, čo som, odkiaľ som prišiel a kam kráčam? Existuje na to veľa pohľadov, pozorovaní, spôsobov interpretácie, dohadov, “nekonečných dišpút o nesmrteľnosti chrústa”. Teraz opíšem pohľad ktorý mi je momentálne najbližší. Vychádza z konceptov vedomia, podvedomia, intelektu, nášho vnímania a slobodnej vôle.
Som to, čo si o sebe myslím?
“Volám sa XY, mám XX rokov, mám dom, auto, mám manželku a dve deti.” I takto môže vypadať pohľad na seba samého. Odkiaľ sa berie toto hodnotenie? Tvoríme si ho tým, že od malička sa stožňujeme s myšlienkami o sebe samom. Posudzujeme v mysli svoje prejavy a vytvárame o sebe samom (a okolitom svete) vnútorný monológ. Náš obraz o svete, alebo aj svetonázor. Má to však jeden háčik; ako deti si myšlienky a súdy nevyberáme sami, naši rodičia a okolie nám hovoria akí sme. Keď poslúchame, tak sme dobrí, keď robíme po čom nám duša piští sa môže stať, že sme zlí. Dostávajú sa k nám informácie rôznej miery kvality, dôveryhodnosti a pravdivosti. Keďže ako deti nevieme kriticky myslieť, naberieme si do podvedomia rôzne protichodné názory o svete a ani o tom netušíme. Nakoľko sa z väčšej časti prejavujeme podvedome, svetonázor vytvorený bez kritického myslenia odmietam ako prospešný základ osobnosti. Nie, nie som to čo si o sebe myslím. (Telo je z obliga úplne, každých 15rokov sa nám obnovia všetky bunky v tele a “ja” som stále ten istý.)
Som pozorovateľ čo vníma?
Pri spomienkach na detstvo (alebo pozorovaním detí pri hre) si môžeme všimnúť ako intenzívne sa dá vnímať a prežívať prítomnosť. Takmer všetko je zaujímavé, všetko sa dá na niečo použiť, alebo si to poobzerať, ohmatať, ovoňať či ochutnať. Dieťa slobodne “testuje” realitu okolo seba a skúša čo sa s ňou dá robiť. Žije tu a teraz, nerieši čo bolo včera a čo príde zajtra, existuje pre prítomný okamih. Prejavuje sa autenticky, bez pretvárky, úprimne a láskavo. Nepremýšľa nad tým čo koná. Som teda pozorovateľ? Ani to nie je úplne ono, veď predsa viem ovplyvniť svoje prejavy aj to čo budem vnímať.
Som rozhodca?
Máme vôľu. Kedykoľvek sa môžeme rozhodnúť či budeme myslieť (alebo na čo budeme myslieť), či budeme konať alebo “len” vnímať, pozorovať, vstrebávať. Vedomím rozhodnutím môžeme upokojiť či usmerniť svoje myšlienky. Takisto však vieme rozprestrieť našu pozornosť na užšie alebo širšie okolie.
Slobodná vôľa nám dáva možnosť sa odpútať od svojich myšlienok ako svojej identity. Zároveň pri cielenom odstavení myšlienkového monológu a zameraní pozornosti iným podnetom z okolia, sa podobne ako u detí zvýši schopnosť prežívať prítomnosť intenzívnejšie.
Stačí si to vyskúšať. 100x opakovanú cestu vnímať skutočne naplno, pri zameraní sa na detaily, alebo i na širšiu perspektívu, všímať si ľudí, vtákov na nebi… Bez monológu zistíme, že stále sa niečo zaujímavé okolo deje. A monológ ani nechýba, pretože sledovať okolie býva oveľa väčšia zábava ako niektoré bežné (a častokrát zbytočné) myšlienky.
Sila, vôľa, vedomie…
Z tohto pohľadu považujem seba za “silu”, ktorá sa prejavuje cez nástroj “telo” a jeho schopnosti mentálne a fyzické. A zároveň táto “sila” príjma cez ten istý nástroj vzruchy z okolia cez zmyslové orgány. Osvečuje sa mi byť dostatočne bdelý a prepínať medzi konaním a vnímaním tak, aby to prinášalo prospech mne a môjmu okoliu. Táto pozícia mi dáva možnosť uchopiť a využiť svoju kapacitu v širšom spektre. Napríklad žiť svoj život vedomejšie, intenzívnejšie, spokojnejšie alebo sa o tento prístup ktorý mi priniesol kvalitu do života podeliť s okolím.
Som vedomie, čo sa prejavuje a vníma cez telo.
Článok bol prevzatý z blog.sme.sk.
Ako sa Ti páči tento príspevok? Podeľ sa o svoj názor v diskusii pod článkom, zdieľaj ho na svojich sociálnych sieťach. Ak sa Ti páči čo robím, podpor moju ďaľšiu tvorbu.
