Posledny z druheho

Sobota 29.3. 2008

Krasne pocko, tak co budeme haluzit. Dame si standartny vylet – Sedona. Rano sme vyrazili smerom na sever. Teta z GPS spolahlivo navigovala, auticko islo ako hodinky, proste idealny stav. Aby sme dosiahli Jing-Jang tak tu cierny skvrnku na tomto svetle bola mini zapcha za PHX. Cestou sme sa zastavili na oblubeny Starbucks. Ku kave sme si dali Vitamin D.

Tete z GPS som dal nejaku divnu adresu v Sedone a chcela nas viest este po medzistatnej ceste na sever, ale my sme sa nedali ojeklamat a zliezli z dialnice ked sme zazreli “Sedona 15mi”. Este sme sa zastavili v Oak Creek, pretoze baby zazreli outlet obchody – ved to sa neda obist – ved aby to mali aj baby idealne… 😉

Pred mininakupmi som vybalil kolace co mi dala Lidia. Piekla ich jej mama ktora je u nej momentalne na navsteve z Rumunska (Este sa k tejto milej pani dostaneme). Kolace boli makove a orechove – a keby som nepoznal ich povod, tak poviem ze su to prave Podhradske kolace od mojej starkej. Fakt boli uzasne, zajedal som ich jablkom – paradna kombinacia – mnniaaaaaaam. Zaujimave je, ze starka z otcovej strany ich robila trosku inak a to su obe z jednej dediny. A babka z Rumunska urobila fakt ze takmer take iste ako moja druha starka – krasa ochutnat nieco take na druhej strane planety.

V Sedone sme ako prve navstivili letisko (wiki), celkom zaujimave umiestnene na kopci. Uzasny vyhlad bol odtial… Potom sme si dali kratku turu pod letiskom.

A nasledne zavitali do Tlaquepaque – taka umelohmotna akozededinka. Vlastne nakupne centrum “po sedonsky”. Urobene akoze domceky (murovene! ziadne omietnute papundekle! parada… Dali sa tu nakupit kadejake zbytocnosti za premrstene ceny a obcas nejake umenie – za tiez premrstene ceny. Najkrajsie miest bol dvor s kovovymi veternymi mlynmi, kamennymi kreslami a roznymi skulpturami – tam sme stravili asi 20minut obdivovanim a fotetim kadecoho.

Potom sme za zastavili v centre Sedony – kde boli tiez predrazene umelohmotne sprostosti pre turistov. Chcel som si kupit pocas tejto navstevy US tzv. lapac snov (Dreamcatcher). Bolo ich tam za styri furiky kadejakych, ale z ani jedneho som necitil ze by mal nieco lapat (mozno akurat tak muchy), aj ked vsetky mali pravy originalny nefalsovany najsamautentickejsi certifikat pravosti – ale pocit som z toho nemal ziadny – umelina. Aj ked to bolo z pierok koziciek a cojaviem coho – to si mozem nad postel zavesit rovno mucholapku a pocit bude rovnaky. Prislo mi to strojovo dokonale – nic pre mna…

Z coho som vsak mal nasledne vyborny pocit, bola skvela predajna zo svieckmi. Mladi pekni ludia tu rucne vyrabali nadherne sviecky. Procedure bola na oko jednoducha: zakladna parafinova gula z knotom sa najskor ponorila do niekolkych nadob z farebnym voskom a potom umelec rucne vytvoril rydlom motiv. Vypadalo to uzasne jednoducho – ale bolo to podla mna preto, lebo tito mladi ludia to ovladali uz naspamat. Keby niekoho zaujimal postup vyroby – klik sem. Skvele je, ze sviecka nevyhori cela, ale da sa znova “naplnit” klasicou cajovou svieckou – a samotne telo sviecky uzasne svieti prave cez vyrezane casti farebnych vrstiev.

Nedela 30.3. 2008

Rano sme sa dohodli na 8.30 u Zuzany na vylet do PHX ZOO. Zuzana pozna chlapika, (Bill) co v nasej spolocnosti sa externe stara o tlaciarne a tento panko dobrovolne vypomaha v Zoo a prislubil ze nam ukaze nieco zo zakulisia Zoo. Alberto (ten s tym najhrubsim hlasom na svete) isel s nami, ale jaksi sa zamotal v praci – podotykam nedela rano. Zuzana nemala mobil na Billa tak som bol vyslany na bojovu ulohu do Zoo na urcene miesto vyhladat Billa a oznamit mu, ze zbytok bude meskat. Moc sa mi nechcelo, ale videl som ze inej schodnejsej cesty nieto a ked je panko tak mily, nebolo by od nas pekne ho nechat pol hodinu cakat. Billa som podla fotky nasiel, bol to cca 40-50 rocny panko s miernou nadvahou a velkou laskou voci zvieratam. Dozvedel som sa ze chodi vypomahat kazdy vikend ked moze, uz 8 rokov. Neskor to bolo skutocne vidiet ze sa tam vyzna… Videli sme toho vela, Bill poznal vsetky miesta kde sa bezne skryvaju, takze nebyt neho tak vidime 2 a pol zvera… Takto sme hadam v kazdom vybehu videli to co treba 😉 Kazdopadne spomeniem len tie najzaujimajsie zazitky….

Do 15 minut dorazili Zuzana aj s Albertom a nasa “Tour de Zoo” sa mohla zacat. Z kraja sme zasli do ohradeneho priestoru, kde bol bazen s Rajami. Pred vstupom sme si museli umyt ruky, pretoze sucastou prehliadky bola aj moznost sa nazivo dotknut tychto krasnych zivocichov. Reaguju totiz na objekty vo vode a ludska ruka je jednym z nich – ktore ich pritahuju. Cize staci ponorit ruku do pomerne plytkeho bazena a cakat kym sa nasa ruka stane tercom ich zaujmu. Po chvilke sa tak aj stalo. Bill nas instruoval ze ich treba hladit zo spodnej strany, pretoze zvrchu su velmi citlive. Niekolko krat sa mi to podarilo, Raja je pomerne slizka ale aj napriek tomu som to vnimal velmi prijemne, je to nadherny tvor… Ako keby vo vode lietal, fakt krasne pozorovat (youtube)…

Prva zakulisna prehliadka bola pri Mravcozrutoch. Taky mravciar zozere za den 20-30.000 mravcov, co je pre Zoo nemozne zaobstarat. Takze nahradzaju to ovocim. Bill nam najskor ukazal ako sa to robi – rozmackat banan a mily tvor s 20cm nosom ho prestrci cez pletivo a dava z ruky banan. Samozrejme ze Lubko si to chcel skusit ale mily mravciar sa rozhodol ze to nie je vhodna doba. Ako sme tak pocuvali Billov vyklad, pritmolil sa dalsi mravciar a tak som to skusil, dal si 2-3 “lizy” z mojej ruky a siel si po svojom… Asi som mu nevonal – on tiez nevonal bohvieako a nerobil som zo seba ziadnu netykavku 🙂 Tak som zostal z rozmackanym bananom v ruke a bez tvora ktory by mi tu ruku oblizal, couz 😉

Cestou sme sa zastavili pri vybehu Orangutanov. Podla Billovych slov su to velmi inteligentne tvory. Pre porovnanie zo Simpanzom, Orangutan ide na problem analytickejsie. Priklad z krabicou ktoru treba otvorit: Simpanz ju roztrieska na marne kusky aby sa dostal k obsah, Orangutan riesi, skuma, analyzuje a dostane sa dovnutra nenasilne, pokial je to mozne… Bolo z nich citit ze si uvedomuju kde su a bolo mi z toho vcelku smutno. Dospeli boli z mojho pohladu v cistej depke. Aktivita 0 bodov. Len tak “pokvasali”, dominantny (a jediny) samec tam obhryzal nejaku trstinu a “baby” lezali ako mrtvoly… Jedine aktivne tam bolo mlada, ktore este bolo hlupucke na to aby bolo frustrovane z toho kde sa nachadza a santilo o106. Co bolo dost zaujimave… Tak som im tam poslal niekolko sucitnych myslienok a predstavil som si, ako by sa asi nam pacilo keby prisla nejaka “nadradena” (alebo silnejsia) bytost a zavrela nas do priestoru 20×30 metrov, dala by nam tam nase zakladne potreby (zradlo, postel, pocitac(?!)) a ukazovala nas dalsim takymto bytostiam… V citeni bolesti sme si zo zvieratami rovni a mal som skutocne silny pocit ze tieto tvory si plne uvedomuju realitu v ktorej sa nachadzaju.

Potom sme sa zastavili u veeeelkych korytnaciek (iny druh), boli fakt velke a boli skutocne velmi blizko… Vek okolo 120-150 rokov, hmotnost neviem aka ale nepacilo by sa mi s nou hrat 3-15-STOP… Sice by som asi vyhraval, ale keby sa jej to raz podarilo, vyhrala by isto nad mojim chodidlom 😉 Bolo velmi fajn sa dotykat tychto mohutnych tvorov, boli velmi kludne a pokojne. Bill ma varoval ze nemam moc bastrngovat prstom pred jej ustnym otvorom, pretoze to moze byt moje posledne prstove bastrngovanie s korytnackou… Maju velmi silne celuste a pri troske nepozornosti by som o nejaky ten clanok alebo aj cely prst mohol prist…

Zlatym klincom programu bola expozicia “savana”. Velky priestor kde bolo niekolko druhov Zirafy, pstrosy, nejake divne divoke “kravy” s velkymi rohami a tie kravy neboli ani flakate…

Skutocne musim povedat, ze toto bola jedna z mojich najlepsich navstev Zoo ktore som v zivote absolvoval. Bill bol skvely sprievodca, poznal skryse zvierat, vedel o nich velmi vela teorie a takisto poznal vela pribehov o tunajsich zvieratach. Bolo vidiet ze ho dobrovolnictvo pre Zoo bavi a naplna… Zuzana, ked toto citas, dakujem Ti ze si ma tam vzala!

Poobede sme uz mali naplanovany nakup v Mesa Swap Meet Market Place (to co minuly tyzden). Ja som tam mieril hlavne za nozom. A aj som ho nasiel. Stal som sa majitelom tohoto noza (popis, cesky).

Pondelok 31.3. 2008

(tato pasaz bola povodne zverejnena tu, tu len doplnim ze sa jedna o Victora)

Tak, moj novy noz uz bol pokrsteny ludskou krvou…

Ukazoval som ho kolegovi, ktory ma do istej miery inspiroval ku kupe kvalitneho noza. Otvaral ho najskor standartne, cez ten maly cuplik na cepeli (pripominam – asistovane otvaranie). Tak som mu povedal: Mozes ho otvorit aj ukazovakom, tuto a tuto zatlac. No a on to aj urobil a noz sa mu vysmykol z ruky.

A ako to byva s tou natretou stranou chleba, tak prenesena na noze, tak sa mu noz zapichol do topanky (fesi bol akurat nahodeny na pohovor lebo spolocnost vo velkom prepusta)… Diera v topanke. Zacal sa smiat, hahahaha “Bad luck” usmev mu nezisiel z tvare. Mal som dojem ze mu to trafilo medzi prsty. Vytiahol noz a hrot bol od krvy.. aaau.. A on sa len chechtat a obakoval “bad luck”. 😉

Dnes cestou v aute sme sa o tom bavili a ze jeho prah bolesti je dost posunuty, resp. vie narabat s bolestou. Naucili ho to najskor v mexickej armade (je to mexican zijuci v US) a venoval sa aj taekwondu. No haluz..

Prst si “osetril” papierovou vreckovkou s kuchynkou. A ze “Mozem este vidiet ten noz?” 🙂 A nakoniec povedal ze si kupi taky isty, bol z neho uneseny.

(koniec prebranej pasaze)

Po praci sme sme skocili s Victoro, Zuzanou, Silviou a kolegynou Evou do Cabellas. Uuuuuuplne mega obchod s outdoor vybavenim. Oblecenia, rybarske potreby, zbrane, stany, celty no proste vsetko co potrebujete do prirody, ci v lete v zime, v dazdi v suchu – vsetko od vymyslu sveta… Pod 2 hodinovom hladani som odchadzal spokojny o $300 lahsi ale vsetky polozky v nakupnom zozname som vyskrtal – spokojnost – ziadne dive nakupovanie blbosti ale presne to co som si vedome naplanoval kupit. Teda ano, nieco neplanovane som kupil – Beef Jerky – susene hovadzie maso, fakt pochutka…

Po nakupe sme si dali “povinny” Starbucks. Co som necakal, tak Victor sa blysol s grafologiou – analyza rucne pisaneho textu. Zanalyzoval nas vsetkych styroch a z mojho pohladu mu fakt islo (a ostatny to len potvrdili). Vraj sa hladam, co jest pravda a ze nie som emocionalne stabilizovany – co je tiez pravda vzhladom na moju “rodinnu” situaciu. Zda sa, ze je na case zbavit sa destabilizujuceho elementu, kedze tento element sam nema zaujem sa stabilizovat…

Nakoniec sa nase debaty presunuli ku mne na hotel a pokracovali sme asi do pol druhej v noci.. Zaujimave 😉

Utorok/Streda

Take ze nic – ved utorok, neee? Akurat som si kupil airosftovu pistol… Repliku Smith & Wesson model 4506. Co tam o tom vykladat? Nic. Lacnejsie ako na SVK. Strielat to male plastove gulicky. Smitec.

Stvrtok 3.4. 2008

Juuuuj. Lidia nas (Mna, Zuzanu, Silviu) pozvala k nej domov na obed. Lidia byva kusok od hotela, asi 5minut chodze, fakt za rohom… Ma celkom pekny byt, nie ziadny hangar ale na spokojne byvanie isto staci. Lidia tam mala akurat na navsteve svoju milu mamu z Rumunska ktora pripravovala jedlo. Juuuuuuj… Bolo to skvele, pocit ako doma. Zacali sme slepacou polievkou z rezancami taka ako byva u nas. Potom uuuuplne jemnucke vymakane masko zo zemiakovou kasou. Zuzana doniesla Plzen, a iluzia domova bola perfektna, akurat s tym detailom ze komunikacny jazyk bol anglictina. Inak ked sa to spocitalo, slusny pocet jazykov tam bol, kedze sa zucastnil aj Victor tak to vypadalo takto: Anglictina, Slovencina, Spanielcina, Rumuncina… Pekny gulas, uz nam tam chybal Barry s jiddish a Bill s cinstinou 😉 Velmi prijemny vecer, chceli sme s babami potom este zavirit vo vyrifke ale ta bola ako na potvoru pokazena… Skoda no.

Ale aspon som sa so Zuzaninou pomocou pobalil a nemusel som to robit do tretej v noci… 😉

Odchod

Piatok bol celkom narocny. Praci som sa velmi nevenoval, riesil som letenku, optimalizoval ulozenie veci v batohu a podobne vtakovinky. Den ubehol velmi rychlo. Urobil som si posledne foto racku, podakoval sa americkym kolegovam za ich pristup a cas co mi venovali (a mnohokrat aj sukromny!) a supaj na letisko…

Siel som spolu zo Silviou vratit “moje” auto, Zuzana isla druhym autom separatne. Sranda bola, ze som za ten mesiac najazdil 2001 mil (co je cca 3200km), to najazdim doma za 3mesiace, ak nie viac 😉 S papulkami sme dali posledny Starbucks a podho do lietadla… A tam uz fakt niet o com…

Terminal 5

Po prilete do Londyna ma previezol z Terminalu 4 do fungl novucickeho este tepleho Terminalu 5. Je to momentalne najvacsia volne stojaca budova vo Velke Britanii. Posobi vskutku impozantne. Jednym slovom MEGA. Vsetko je velke a uplne najvacsie, velke piliere, velke sroby, velke, dlhe, siroke a bystrozrake… Vsetko je zorganizovane, neda sa poriadne ako zabludit – az na to, ze ked do neho vleziete z ineho letu treba z neho vyjst a znovu vojst 😉 Mierne ma to zmiatlo, ale fakt len mierne, este ze mam usta.

Po prechode bezpecnostou na mna vyblaflo milion obchodov. Moc ma to nezaujimalo, bol som taky rozlamany z letu ze som sa potreboval trosku rozhybat. Ts! Tak som si myslel, ze tam hadam budu mat pre sportuchtivych cestujucich moznost toto chcenie naplnit – a oni? Nist! Ako alternativa mi bolo ponuknute miesto pri brane A1 ktora je zavreta a nejdu odtial ziadne lety. Nenechal som sa 2x ponukat a pri milej brane bez hany som sa zlozil. A urobil si svoju cca 20minut rozcvicku, komplet aj s klikmi, brusakmi a drepmi… Hned mi bolo lepsie! Dal som si kaficko a celozrnny sendvic v nedalekom oberstveni – velmi dobre padlo.

Ked sa na monitoroch objavila brana mojho letu do Viedne, ze B48, zostal som mierne v pomykove.Ziadna brana “B” sa tam nenachadzala! A uz vobec nie 48! Avsak po lepsom preskumani informacnych tabul som sa nasiel sipky ukazujuce na brany “B” a “C”… Zaujimave, chalani tam maju k tym branam vykopanu podzemku! No to ma po*er! Ved to su este ine budovy… Huh, nakoniec som sa dostal tam kam bolo treba. Let sice meskal ale nakoniec som dorazil kam bolo treba. A po cca 20hodinovej ceste, som otvoril svoje milene dvere na byte vo Vrbovom.

Epilog

Oproti minulemu roku som zazil podstatne zaujimavejsi cas v US. Viac sa mi tam pacilo a vsetko bolo viac v pohode. Nemyslim si vsak, ze za ten rok sa zmenila Amerika. To co sa zmenilo bol Lubko. Minuly rok som sa poddaval prostrediu, zral som tie ich “gebuziny” zo vsetkym. Tentokrat som si vyberal, ci to bolo jedlo, ci to bol pohyb, ci to boli priatelia… Vela casu som travil spolu zo Zuzanou a Silviou (zo zaciatku aj s Mirkou), vela som jazdil autom, vela som nakupoval – avsak nie blbosti, az na par vynimiek. Minul som tam celkom dost penazi, ale tu by som za to dal 3x tolko a konecne som sa vybavil kvalitnym termo oblecenim a roznym sportovym vybavenim… Vedel by som si predstavit tam zit istu dobu (minuly rok ani to), ale usadit sa tam? To by som naozaj nechcel.

Sranda bola, ze ked som po mesiaci nasadol do mojej fabule, mal som mierne problemy prvych par hodiny.. Obcas mi noha usla, obcas som zabudol preradit rychlost atd. Mesacne soferovanie v US ma vsak naucilo dobru vec: jazdit ohladuplnejsie, pomalsie, kludnejsie… My Europania jazdime fakt ako agresivne prasata a to ani nemusime byt z hlavneho mesta. V tomto sa skutocne mame co ucit.

Take mily dennicek, coskoro sa uvidime v Malajzii… Uz sa tesim na tych chrobakov na taniery. Som zvedavy kolko mojich predstav a predsudkov o Azii dostane na hubu zoci-voci realite…

Vsetkym vsetko dobre… 😉